norbert odinson - kapitola I.
Drevená bedňa
Noc bola temná, chladná a tichá.
Noc taká typická pre surový sever, kde hory a husté lesy diktujú podmienky prežitia. Vzduchom sa niesol mohutný šum, ktorý sa nežne opieral o skalné masívy. Zvuk ako zamatový závoj hladiaci čepeľ zbrane.
Bol to šum pripomínajúci more v nekonečnej diaľave, hoci soľ tu človek necítil. Vzduch bol taký svieži a mrazivý, že aj najmenší náznak rosy pod nosom okamžite stuhol na ľad.
Túto noc sa Mohar prvýkrát znepokojivo strhol z hlbokého spánku.
Na tele pocítil studený pot a nepríjemný pocit chladu, ktorý prenikal až do morku kostí. Pocit dosiaľ nepoznaný. Je to severan, odolný, voči chladu necitlivý a s pokožkou tak príjemne suchou, že ani v najťažších chvíľach, pracovného nasadenia počas spracovania dreva v lese, nepoznala vlhko potu. Tento pocit fyzického pohodlia a pocitu harmónie, medzi okolitou teplotou a teplotou tela, poznali len skutoční severania. Vysoká odolnosť voči chladu a mrazu je im charakteristická.
Tentoraz to bolo všetko inak. Nepríjemnejšie... desivejšie.
Ten pocit ktorý v ten večer Mohar zažil, však prevrátil všetko doteraz poznané naruby. Vytrhnutý zo spánku, si nedokázal spomenúť na sen, ktorý ho prebudil. Nepamätal si dokonca ani ako zaspal. Ten pocit bol pre neho nepríjemný, akoby mu niekto vyrazil dych a vylial mu na hlavu vedro mrazivo studenej vody. Bol dezorientovaný v miernom šoku. Trvalo dokonca niekoľko ťažkých nádychov a presilených mrknutí očami, kým sa zorientoval a utvrdil, že je doma a leží na svojej, už dobre známej, posteli. Aby plne začal vnímať okolie a svoj stav, musel zapojiť všetky zmysly a nechať do nich preniknúť všetky vnemy z okolia a zo svojho tela. Nepodarilo sa mu však zbaviť sa nepokoja a neistoty. Nepríjemný pocit, že nie je všetko tak, ako by malo byť.
Len s veľkou snahou a sústredením sa mu podarilo upokojiť sa a znovu uľahnúť, skúsiť zaspať. Kým však pocit úzkosti neustál, tak bolo v podstate zbytočné udržiavať viečka zatvorené, začal preto myslieť na prechádzku po nádhernej severskej krajine. Táto myšlienka na tak milovanú domovinu mu pomohla z hlavy dostať nekľud, upadnúť do hlbín snov a dopriať si odpočinku.
V ďalšie ráno vstal Mohar unavený, bez chuti na jedlo. Premýšľal nad svojím životom, nad tým, kam kráča. Pohľad mu padol na koženú tašku, ktorú kedysi dostal od otca. Vzal ju, naložil do nej nevyhnutné veci, striebro na cestu a trikrát skontroloval dom. Vyšiel von, zamkol dvere a kľúč nechal na zábradlí.
Vydal sa na juh, smerom do Ambergardu (Jantárohrad).
Cesta bude dlhá a namáhavá. Prechádzal okolo domu svojho priateľa Seidyra, no jeho dom sa ešte nepreblúdil do dňa a on tiež ešte spal. Seidyr býval len pár desiatok minút od neho no tu na severe to bolo brané tak, akoby bývali vedľa seba. Cestoval už niekoľko hodín. Keď neskôr k večeru dorazil do malej usadlosti, uvidel starého Melera, ktorý sa márne snažil zapáliť dedinský oheň. Bola to vždy taká tradícia, že sa na konci týždňa zapálil v strede dediny oheň a ten sa udržiaval po celé dva dni, kým sa znovu nešlo do práce. Ľudia boli tomu a severania verili, že tento oheň ich ohreje v čase, kedy ich nemôže zahriať práca. Mohar mu pomohol – s trochou severskej živice a zručnosti oheň vzplanul. Predsa len Meler už bol starý a jeho ruky ho nie vždy poslúchali. Tu je bežné, že v starobe už ruky vzdávajú hold viac odpočinku než práci. Zima si vyberá na nich krutú daň a Meler bol toho živým obrazom.
Mohar pokračoval v ceste. Vedel, že ho čaká náročný úsek, a hoci nebol zvyknutý cestovať sám, vnútorne cítil, že niet cesty späť. Sever je miestom prežitia, a ak chce nájsť zmysel, musí nájsť cieľ. Nechcel len prežívať a Meler mu jasne pripomenul, prečo nechce byť naďalej len severan, ktorý sa narodí aj zomrie na jednom mieste v jednom dome a so žiadnym zmyslom. To však ešte nevedel, že už začiatok jeho cesty bude možno znakom toho, že sa nerozhodol dobre. Alebo áno?
Prvý deň po Melerovi ešte cesta pripomínala domov. Poznal každý ohyb, každý kameň, ktorý vytŕčal spod snehu ako zvieracia lebka. Ale krajina sa míňala pomalšie, než by chcel, a s každým ďalším krokom sa mu domov vzďaľoval nielen za chrbtom, ale aj v hlave. Akoby ho niekto pomaly vymazával z niekade.
Cestoval sám. Severania na to boli stavaní. Ticho im nerobilo spoločnosť horšie ako človek. Deň sa delil na chôdzu a na krátke zastávky, kedy si sadol na skalu alebo na peň, zjedol niečo malé a skontroloval si výbavu. Čižmy, či nezatekajú, remienky, či nepovolili. Nič viac. Krajina bola nekonečne rovnaká, lesy sa striedali s bralami a bralá s lesmi, a niekedy mal pocit, že už tento kus cesty raz videl, len z opačnej strany.
Na noc si staval závetrie o skalnú stenu, pod seba dal hrubú kožušinu a pod ňu vrstvu lístia, nad hlavu naklonenú, plachtu opretú o konáre. Okolo tábora nastražil tenké struny, ktoré by ho pri najmenšom dotyku prebudili. Sever bol o prežití, nie o pohodlí, a Mohar to poznal odmalička. Ako sa maskuje pach olejmi, aby ho nevystopovala zver, ako sa počúva vietor, kým ešte nič nepočuť.
Raz, niekde uprostred cesty, uvidel popri lese stúpať dym. Bola to dedinka, možno len zopár domov, ale on v ten deň nestál o spoločnosť a obišiel ju širokým oblúkom. O pár hodín, keď ho už bolel chrbát a nohy mal studené, tú chybu oľutoval. Oheň, teplo, možno aj slovo od cudzieho človeka. To všetko by mu vtedy padlo vhod. Naozaj vhod. Vracať sa však nemalo zmysel. Noc vonku ešte prežil, cestu k dedine už nie. Je vyčerpaný a ak by sa vracal späť, vracal by sa znovu do chladnejšieho podnebia s chladnejším vzduchom, ktorý vysušuje hrdlo a páli na lícach.
Bolo to práve v tejto samote, keď mu myseľ, unavená chôdzou, začala púšťať k slovu spomienky, ktorým sa inak radšej vyhýbal.
Spomenul si na kojota. Možno aby v sebe našiel motiváciu pokračovať v nasadenom tempe.
Bolo to dávnejšie, ešte keď robieval s partiou v lese pod horami. Rúbali tam, kde by asi rúbať nemali. Jeden z chlapov to vravel celý deň, akási neistota, ktorú nevedel pomenovať, len cítil, že niečo nie je v poriadku. Mohar si vtedy za jedným zo stromov všimol veľký chuchvalec bielej srsti a hneď vedel, že prišli tam, kam nemali. Skôr než to stihol povedať nahlas, kojot už stál labami na zoťatom pni a sledoval ich. Jednému z chlapov dokonca bolo jedno, že sa vyšiel za strom spýtať, a všetka slušnosť či hanba šli bokom.
Kojot neváhal. Vrhol sa na nich rovno.
Mohar hodil sekeru skôr, než stihol premýšľať. Porysko sa mu otočilo v dlani presne toľkokrát, koľkokrát malo, čepeľ sa zaťala kojotovi do zátylku. Zviera sa zapotácalo a padlo, ale nie skôr, než stihlo do dvoch mužov zaťať pazúrmi tak hlboko, že do troch dní obaja zomreli, napriek všetkému, čo pre nich vtedy urobili. Tretí z partie ušiel hlboko do lesa a nikdy sa poriadne nevrátil. To je ten, čo sa pokúšal vykonať úľavu v čase napadnutia. Nevrátil sa nie telom, ale tým, čím bol predtým. Ostal plachý, prázdny, v duši mŕtvy.
Odvtedy si Mohar kojotí kožuch nosil so sebou, pripevnený na batohu, a hoci mu ľudia doma za ten čin priznávali odvahu, on sám v tom hrdinstvo nevidel. Nebol to súboj, ktorý si vybral. Bol to boj o život, v ktorom sa nehral nikto na hrdinu, len robil, čo dokázal, aby prežil. Nechcel by to zažiť druhý raz.
Preto ten strach, ktorý mu teraz, dvadsiaty prvý deň cesty, sedel niekde v žalúdku. Tichý, ale prítomný. Vedel, že Sever nie je nebezpečný pre ľudí. Bandita by tu vydržal pár nocí, kým by ho pohltil chlad, a to, čo by ukradol, by mu nevystačilo ani na jednu z nich. Nebezpečná bola príroda. Nie lesy, nie blato, nie kmene stromov, ale zvieratá, aké na Juhu nikto nevidel, a chlad, ktorý sa nedal prehovoriť ani prosiť o zľutovanie.
A práve v ten dvadsiaty prvý deň, prvýkrát za celú cestu, začal vietor stúpať tak, že to nebolo len počasie. Už od skorého rána bolo cítiť, že dlhotrvajúce stabilné počasie odchádza a mení sa za niečo, čo výrazne znepríjemní zvyšok dňa. Mráz sa zahryzol hlbšie, ostrejšie, akoby vedel, kam mieri. Mohar zastal, pozrel sa na oblohu, ktorú mraky prekryli skôr, než si to vôbec stihol uvedomiť, a pochopil, že dnes večer bude musieť nájsť viac než len závetrie zo skaly.
Vietor, ktorý ráno len skúšal silu, poobede už vládol celej krajine. Nebol to ten úprimný, otvorený sever, na aký bol zvyknutý. Vietor, čo fúka jedným smerom a dá sa mu nastaviť chrbát. Tento prichádzal odvšadiaľ naraz, hádzal mu do tváre suchý sneh tak prudko, že ho cítil aj cez privreté viečka, a to, čo pred chvíľou vyzeralo ako slušná cesta, sa mu teraz strácalo pod nohami skôr, než si ju stihol zapamätať. Každým nádychom mal pocit, že mu zamŕza nos aj hrdlo a ľadová bolesť preniká hlboko do jeho útrob.
Snažil sa nazbierať haluze na oheň, ale vietor mu ich vytrhával z rúk skôr, než ich stihol položiť na kôpku, a záveje prehŕňali každý kúsok krajiny, ktorý si pred sekundou zapamätal ako voľný. Chvíľu takto blúdil, snažil sa zbierať konáre, kým pod náporom chladu, vetra a mrazu konečne pochopil, že dnes sa mu závetrie postaviť nepodarí. Navyše, vietor by mu strhol plachtu skôr, než by ju stihol napnúť. O tom, že by strunky nebolo možné nastražiť, ani nehovoriac, čo by ho vystavovalo zbytočnému riziku pred predátormi.
Bolo treba niečo lepšie. Nejakú jaskyňu.
Jemne ju videl z diaľky. Tmavý zárez v skale, napoly zaviaty snehom, ktorý sa hrnul dnu z jednej strany a von druhou. Vyzerala prázdna, ale skutočne temná. Na Severe si ale nikto nemyslí, že niečo je prázdne, len preto, že to tak vyzerá.
Vytiahol z batohu handru, omotal ju okolo konára a poriadne dlho bojoval s kresadlom, kým sa mu fakľa chytila. Nepomohlo ani to, že bola predtým močená v živici, než odišiel z domu. Vietor odfukoval iskry skôr, než mali šancu dotknúť sa látky a zažehnúť oheň. Keď sa konečne rozhorela, hodil ju plnou silou dnu, tak ďaleko, ako len vedel, a sám cúvol za pár hrubých stromov opodiaľ. Čupol si, stíšil dych, a počúval. Od vetra bolo skutočne ťažké sústrediť sa na zmenu zvuku alebo agresívne zvuky zvieraťa, ale veril tomu, že ak by tam niečo bolo, aspoň by sa to pokúsilo vyjsť do otvoru a ukázať sa.
Nič. Žiadny rev, žiadny pohyb, žiadne ťažké laby dopadajúce na kamenistú zem. Len vietor.
Aj tak čakal dlhšie, než by musel. Sever ho naučil, že trpezlivosť je vždy nad sekeru a rev.
Pripravil si druhú fakľu, čo nebolo o nič ľahšie ako príprava prvej, ale podarilo sa. Vošiel dnu.
Za vchodom hluk razom stíchol, akoby prešiel pevnou bránou, ktorá neprepustí zvuk ani vietor. Miesto neho prišlo ticho, také husté, že počul vlastný tep. Fakľa osvetľovala len pár krokov pred ním kamenné steny, úzko sa zbiehajúce. Videl mokrý odlesk všade tam, kde po skale stekala vyzrážaná rosa.
Podišiel bližšie.
A vtedy ju uvidel.
Priamo pred ním, na zemi, ležala hlava. Medvedia hlava, taká obrovská, že v prvom okamihu jeho telo prestalo poslúchať.
Nezastavil sa... ale skamenel.
Bola otočená presne k nemu, akoby na neho celý čas čakala, akoby vedela, že príde práve touto stranou a práve v túto hodinu. Akoby bola pripravená otvoriť čeľusť a navždy ukončiť jeho cestu na juh. A presne to chvíľu aj očakával.
Neodvážil sa ani nadýchnuť.
Prešlo niekoľko úderov srdca, kým si všimol, čo mu strach predtým nedovolil vidieť.
Miesto očí len dve prázdne, hlboké a temné diery. Srsť okolo papule zľadovatená a rozpadajúca sa. Tam, kde malo byť svalnaté, dýchajúce telo, ostala len vysušená, premrznutá hmota, ktorá sa už dávno prestala podobať čomukoľvek živému.
Bol mŕtvy. A zrejme už dlho.
Mohar vydýchol...
Prvý poriadny nádych od chvíle, čo fakľu hodil dnu. Podišiel bližšie a v mihotavom svetle si prezrel, čo z medveďa ostalo. Obzeral si majestátne telo bez duše absolútne fascinujúcim pohľadom. Dĺžka srsti na čeľusti a na brade. Zamyslel sa. Presne tak sa na Severe odhaduje skutočný vek zvieraťa, a táto bola dlhá, šedivá, prerastená ľadom, akú Mohar ešte na žiadnom medveďovi nevidel. Nieže by ich videl veľa, ale nikdy žiadny nevyzeral takto.
Musel to byť jeden z najstarších tvorov, aké kedy chodili touto krajinou. Čo ho tu, hlboko v jaskyni, napokon zastihlo, to už nepovie nikto, ale jedno je isté. Ak by tento medveď ešte žil, tak by Mohar svoju púť už nikdy nemohol dokončiť.
Jaskyňa bola plytšia, než čakal, sotva pár desiatok krokov do hĺbky, ale to mu momentálne stačilo. Pozbieral zvyšky prvej fakle a narýchlo poskladal ohnisko blízko pri vchode, no dosť na to, aby vnútri stúpalo aspoň trochu tepla, nie však dosť na to, aby mu dym zničil dýchateľný vzduch v jaskyni. Napriek pomaly sa rozkladajúcej mŕtvole medveďa v jaskyni nebolo cítiť absolútne nič, len vlhko a teraz s jemným nádychom tlejúceho dreva a vôňou živicového uhlia. Uvedomil si, aké má šťastie, pretože okrem toho, že mršinu neucíti žiadne iné zviera, našiel miesto, kde dokáže prežiť večer, ktorý by ho inak možno pripravil o život.
Sadol si oproti mŕtvej hlave medveďa, chrbtom opretý o studenú stenu, a prvýkrát za celý deň pocítil, že môže na chvíľu zavrieť oči bez toho, aby sa bál, čo uvidí, keď ich znova otvorí. Bezpečnejšie by bolo sa usalašiť až za telom medveďa, ale to by sa možno do rána udusil dymom.
Vonku vietor stále rástol a hluk začínal byť ohlušujúco unavujúci. Zatvoril oči a užíval si stúpajúce teplo, ktoré sálalo z malého ohniska.
Prebudil sa skôr, než vyšlo slnko, a to na chlad, ktorý si postupne razil k nemu cestu cez vyhasínajúce ohnisko. Rozhýbal sa a zbalil sa ešte v šere. Vyrazil, keď bolo ešte pred úsvitom. No len čo urobil prvé kroky von z jaskyne, pochopil, že počasie sa cez noc neupokojilo. Naopak. Bolo to horšie, oveľa horšie, než keď sa včera ukladal na spánok. V jeho vnútri sa začala dilema. Ak sa vydá ďalej, unikne búrke a mrazivému, dych berúcemu vetru, ale možno ho čaká nekonečná púť v tomto nečase, alebo ostane v jaskyni a pridá sa k obrovi, ktorý tu uhynul zrejme v rovnakej búrke.
Krátky pohľad na medveďa mu stačil na to, aby urobil rozhodnutie.
Zvoliť pokračovanie bolo pre neho niečo ako zvoliť si menšie zlo, aspoň tak to vnímal. Rozhodnutia sú v takýchto chvíľach len ťažko plne racionálne, ale nevnímal inú možnosť ako správnu.
Nevidel pred sebou takmer nič, len bielu smršť snehových vločiek, ktoré prudkým nárazom na jeho pokožku pôsobili skôr ako ihličky, ktoré sa ho snažili pomaly, ale systematicky ubodať. Keď vás trafí jedna, je to nepríjemné, ale predstavte si, ako vás triafa celá stovka takýchto malých ostrých kúskov naraz.
Chlad bol čoraz väčší a vietor prefukoval každý kúsok jeho inak hrubého odevu, a to mal na sebe obrovský kožuch.
Mohar začínal po niekoľkých stovkách, úkrutne ťažkých, krokov pociťovať únavu v kolenách a bolesť v rukách, ale hrdo pokračoval ďalej s nádejou, že práve nižšie na juhu bude šanca, že táto smršť zoslabne alebo úplne zmizne. Nohy sa mu striedali a svaly dostávali zabrať pri každom pohybe. Akoby kráčal po kolená vo vode a každým krokom musel prekonávať ešte aj odpor veľkej masy vody, akurát to nebola voda, ale mrazivý vietor. Kráčal a chcel prekonať túto časť cesty, pretože vedel, že ak to prekoná, nič horšie už nepríde. Netušil však, či má pravdu alebo urobil najväčšiu chybu svojho života. Proste pokračoval a myslel iba na to, kedy víchrica povolí a kedy sa bude môcť zhlboka nadýchnuť a povoliť zovretie, ktoré má v nohách.
Únava sa neustále stupňovala. Svoju cestu si razil len dúfajúc, že široký rozostup medzi vrcholkami stromov je práve líniou cesty, ktorá ho dovedie niekam nižšie. Problém bol, že niekde v hĺbke myšlienok sa vynáral záblesk zlyhania. Pripustiť si ho však neprichádzalo v úvahu a myseľ ihneď vyvodil z týchto pohnútok.
Krajina bola rovinatá a na každom kúsku takmer nemenná, akoby kráčal na jednom mieste, a myšlienka blúdenia v kruhu a prešľapovania sa neprestajne snažila zmiasť jeho hlavu. Krajina stála a on len dvíhal nohy. Zvláštna, ale utopická predstava. Ak si to len na moment predstaví, že urobil stovky ťažkých a bolestivých krokov na jednom jedinom mieste... neprípustné.
V takejto tuhej a mrazivej víchrici by niečo podobné znamenalo istú smrť, o tom niet pochýb.
Ťažké kroky, vietor, mráz, sneh trvali už nejakú dobu... Vedel, že prešiel asi poriadny kus cesty, ale netušil koľko. V predklone raziac si cestu však už cítil, že spomaľuje, a že začína prehrávať svoj boj s vetrom, a preto si niekoľkokrát dal sám facku, aj keď veľmi nemotornú a slabú. Zaberalo to len striedmo, ak vôbec.
Bolesť sa mu jemne posúvala od členkov až po pás a cítil, ako sa jeho svaly pomaly dostávajú do nekontrolovaného úpadku a prestáva byť ich pánom. Krk zatuhnutý od toho, ako si priťahuje ramená k hlave, a predklon už ťahal každý kúsok jeho mysle bližšie k zemi.
Stuhnutý a vyčerpaný po dlhej chvíli boja upadol na kolená, ktoré už ďalej neuniesli ťarchu jeho vlastného tela. Dopad takmer nevnímal a vôbec ho necítil, ale na sekundu pocítil úľavu, keď ťažoba klesla nižšie a priniesla mu pocit, že by takto mohol chvíľu počkať.
Ako kľačal, začal sa prebíjať telom pocit príjemného uvoľnenia, aj keď bolesť a vyčerpanie boli silné. Kľačal a uvoľňoval stuhnutie a posledné záchvevy boja proti vetru. Šum víchrice sa začal podobať viac na upokojujúcu melódiu vetra niekde medzi skalami, ktorý pomaly slabol a jemu sa začínalo zahmlievať pred očami. Tlmené kroky v diaľke absolútne nevnímal a jeho telo sa v uvoľnení zaseklo v kľačiacej polohe, ako keby ho tam niekto vytesal do skaly a mal by tam ostať naveky. Prestal cítiť nohy, brucho, hruď, krk, ruky a jeho hlava klesla smerom k jeho kľačiacim kolenám. Tma, ticho a vedomie pomaly sa vzďaľujúce v hlbokej a desivej tme, ako keby klesal ku dnu v nekonečne hlbokej vode a posledné lúče, ktoré prenikali cez hladinu, sa vytrácali spolu s ním.
Padal v tichu a osamelosti hlbšie a hlbšie a jeho okolie sa zamorilo neutíchajúcou a pritom tak prázdnou tmou. Aké je to stratiť sluch, videnie a postupne opúšťať tento svet?
Akoby prešli hodiny, ale zároveň sekundy, a z tejto nekonečnej tmy ho ťahalo a prebúdzalo dunenie bubnov v diaľke... dunivých a vojenských bubnov, ale tak zvláštne a pomaly znejúcich v rytme, ktorý nepripomínal boj, ale kroky obra. Postupne počul, ako sa bubny menia. Kroky? Alebo na hlas? Ten hlas sa mení na vyslovené slová a temnota ustupuje, no stále je ďaleko od hladiny...
„Mohar... Mohar..."
Jeho telo a vedomie sa pomaly vracalo a ucítil, ako sa ho niekto pokúša ťahať, alebo búchať, alebo biť, sám nevedel... aj keď sa snažil... znovu upadol do tmy a temnoty. Ostal tam. Ostala len tma, ktorú už sám ale nevnímal. Asi takýto je koniec.
